Čo ti je ? Je mi zo seba zle.
Toto sú slová tvojho podvedomia a psychiky. Veľmi obľúbená otázka okolia keď ťa vidia uplakanú , neupravenú lebo depresia sa nepýta alebo nezaujíma ako budeš vyzerať pred okolím keď vnútri teba je výbuch.
Lebo teba zarmútilo to keď si išla z práce alebo zo školy že si videla mačiatko ako sedí v strede cesty a ty nad tým premýšľaš že ako to dopadlo keď si vošla za bránu domu alebo bytu. Si smutná a niekto sa ťa spýta "čo ti je?" No pomoc , alarm! ako bude na mňa čumieť keď poviem pravdu ? Ako na blázna, nechám si to pre seba a poviem že mi nič nieje. To platí pri veľa príležitostiach - si mama tvoj denný harmonogram máš stanovený - dieťa škôlka , navariť pre partnera , upratať , vyprať a pozeráš sa ako ti ležia napríklad knihy na stole ktoré si milovala a nevieš sa k ním dostať pretože práčka začala pípať, polievka na sporáku vrie a ty máš v ruke vysávač a nastáva chaos v hlave , do toho musíš ísť pre dieťa ktoré ti hovorí čo bolo v škôlke ale ty v hlave máš otázku - vyvešala som tu práčku ? Stuchne to a môžem prať znova to isté. Do toho ti príde partner z roboty aký je unavený a opýta sa ťa "aký si mala deň, čo si robila vlastne?" V hlave alarm - poviem mu pravdu že som unavená až vyčerpaná z tejto rutiny alebo mu poviem že vlastne sa cítim fresh a nič mi nieje a nebolí? Samozrejme že mu povieš odpoveď číslo 2 a znova sa ti tie potlačené emócie vložili do psychiky. Všetko sa to nakopí ako poukladané prádlo a spadne - začneš mať viac stresu a spadneš aj ty. Možno nemám pravdu , možno niektorí si to vedia krásne zosúladiť tak, že si aj prečítajú tu knihu. Situácie kedy ti prestane chutiť jesť , strácaš energiu a chuť vôbec oprať to prádlo , ležíš na posteli a chceš spraviť jednu jedinú vec, myslím že to nemusím písať každý kto to zažil si vie doplniť. Nakoniec sa ale vschopíš a začne to byť fajn ale tvoja duša je labilná a nieje scelená s niekto príde "si nejaká veselá" a ten človek nemá ani poňatia čo máš v hlave a tebe sa to znova založí presne ako to "prádlo" znova staviaš komínky. Niekomu komu veríš sa snažíš vysvetliť situáciu čo sa deje , nechápe lebo to nezažil alebo chápe ale nie preto, že to zažil ale prežil. Ako to vlastne vníma okolie ? Tým že nemám chuť jesť - patríš na psychiatriu ?! Alebo ta začne podporovať - keď sama budeš mať chuť , dáš si - správne, toto potrebuješ počuť. Niekedy je veľmi ťažká komunikácia so psychický labilným človekom lebo my nevidíme koľko emócii máme každý nakopených v hlave.
A zrazu keď sa rozhodneš to riešiť , sedíš na kresle pred neznámou ženou , mužom ktorý ta v živote nevidel a ide riešiť tvoj život od malička , si nervózna ale spustíš sprchu slov a o kúsok lepšie sa cítiš a neskôr sa cítiš ešte lepšie , pretože si pochopená/-ý.
Chcú byť hlavne vypočutí a pochopení.
Máš pocit že potrebuješ odbornú pomoc ? Choď do toho. Nepodporujú ťa v tom ? Vykašli sa na nich ! Je to tvoje duševné zdravie a ty vieš či zvládneš viac alebo už nie.
Niesom v tomto odborníčka ale každý jeden z nás má nalomenú psychiku či z dlhodobých bolestí, či zo smrti blížneho , či z každodennej rutiny - je toho veľmi veľa. Niekomu pomôže hudba , niekomu meditácia , niekomu lieky , niekomu nové hobby a niekomu aspoň 3 dňový odpočinok od všetkého.